Prečo sme chorí?

Človek je tvor celkom lenivý. Keby nemusel, nič by neriešil. Poznáte hlášku „keby som vedel, že sa toto stane, tak by som to vtedy urobil inak“? Alebo niečo podobné … ako často, keď sa nám niečo stane, hľadáme prečo sa to stalo a že by sa to nestalo, keby sme boli bývali vedeli …. Tak ja vám poviem – nič by sme neurobili inak. Je to v našej náture najprv padnúť na pusu, aby sme niečo začali robiť.

Každá choroba vznikne najprv „iba“ v energetickej forme. Podľa toho čo nechceme prijať sa vytvorí blok v prietoku energie. Naše telo nám začne vysielať veľmi jemné signály, ktoré väčšinou nechceme počuť. Ignorujeme ich. Tak telo musí tie signály zosilniť. A zosilňuje tak dlho, kým nezačneme počúvať.

Zvykli sme si riešiť chorobu, až keď sa prejaví na fyzickom tele. To je však až po čase, kedy k bloku došlo. Ak nerozumiete čo si máte pod slovom BLOK predstaviť – tak je to nahustená energia, ktorá sa zastaví na mieste a blokuje priechod. Prirovnala by som to k odpadovej rúre. Také to sitko, ktoré mávate v dreze, aby zachytilo nečistoty z riadu, to je naše vedomé rozhodovanie, to je to, čo robíme vedome. Keď žijeme prítomným okamihom, sitko pravidelne čistíme a odpadová rúrka je stále priechodná a bez upchatia. Ak ale sitko odstránime, bude voda odtekať automaticky. To môžeme prirovnať k nášmu automatickému spôsobu žitia. To, ako sme žili skôr, automaticky preberali skúsenosti druhých, názory druhých, bez toho aby sme ich analyzovali a zvažovali či sú pre nás prínosné. Odpadová rúra bez takého sitka sa môže upchať. Po čase môže dôjsť k úplnému upchatiu. Vznikne blok. Voda už nemôže odtekať tak ako by mala. Situácia sa stále zhoršuje, a ak nekonáme, upchá sa celý odpad a drez sa nedá používať.

Či už vás sužujú časté angíny, bolesti žalúdka, problémy s vyprázdňovaním či iné, oveľa vážnejšie choroby, každá z chorôb je vytvorená nami. Človek sám si vytvára všetky svoje choroby. Veď čo je to vlastne choroba? Páči sa mi jedno vysvetlenie – „choroba znamená nemať moc nad vlastným telom“.

Pre mnoho ľudí je veľký problém pripustiť, že by si za svoje choroby mohli sami. Je pre nich nemožné prijať takú zodpovednosť. Ak čítate ďalej, potom už medzi nich nepatríte. Už ste začali prijímať pravdy, ktoré sú niekedy tvrdé, ale veľmi potrebné.

Akonáhle človek pochopí, že si každú chorobu spôsobuje sám, a to spôsobom myslenia, potom aj človek sám môže urobiť nápravu.

Často robíme roky niečo, čo nám veľmi škodí, a potom by sme chceli, aby sa všetko zmenilo ako lusknutím prstov. Tak, ako upratujeme svoje domy, mali by sme upratovať aj svoje vnútra. Máme v sebe veľa programov správania, ktoré sme prevzali automaticky a ktoré nám nevyhovujú. Ako často niečo „musíme“ robiť? Ako často máme pocit, že sme obeťami systému, štátu, politikov či kohokoľvek iného? Byť obeťou je možné iba v tom prípade, že odovzdám svoju moc niekomu inému.

Často som hovorievala „musím“ niečo urobiť, ale v skutočnosti som nemusela. Len som nechcela čeliť následkom odmietnutia. Napríklad „musím chodiť do práce“. NIKTO nemusí chodiť do práce. Je to naša voľba. Ak chceme žiť určitým štandardom, mať rodinu a zabezpečiť ju podľa nejakých svojich predstáv, potom do práce chodíme. Ale nemusíme. Naučili sme sa hovoriť a rozmýšľať ako obete. Ako ľudia, ktorí musia veľa vecí robiť a nemôžu robiť to, čo by chceli, to čo ich baví. Stačí sa len začať pozerať z iného uhla …

Človek, ktorý musí je pod neustálym tlakom. Tlak vytvára stres a ten potom asistuje u väčšiny chorôb. Každá choroba má potom svoje miesto na tele – kto má problémy s komunikáciou, máva často angíny. Všimnite si, že práve malé deti trpia na angíny. Ako často dospelý umlčí dieťa! A to potom v sebe drží emóciu, ktorú nemôže uvoľniť a už je na angínu zamiesené. Alebo človek, ktorý sa z nejakého dôvodu bojí dávať priechod svojim emóciám a všetko v sebe potláča po čase ochorie na žalúdok. Koľko žien má problémy so zápchou a koľko z nich nevie odpustiť. Alebo ženské problémy – tie ukazujú na neprijatie v partnerstve. Bolesti kĺbov, artritídy a pod. Sú nahromadené hnevy a neodpustenia. Podľa toho, kde sa na tele vytvorí choroba sa dá odvodiť čo ju vytvorilo.

Ako sa teda uzdraviť, ak už chorí sme? Prvý krok je prijatie zodpovednosti za svoj zdravotný stav. To, kde sme, sme si sami spôsobili. Nie je prečo si niečo vyčítať. Stačí len prijať svoj stav. To, ako sa cítime dnes, je odrazom toho, ako sme žili. To, ako žijeme dnes, je stav, ktorý pocítime v budúcnosti. Sú dve veľmi dôležité veci, ktoré nerobíme – jedna je naučiť sa mať radi sami seba a druhá je odpúšťať. To, že poviem niekomu „odpúšťam ti“ ešte neznamená, že je naozaj odpustené. Naozajstné odpustenie nastane vtedy, ak si na danú osobu či udalosť môžeme spomenúť, bez toho aby sme cítili staré krivdy a bolesti.

Odpustenie funguje ako čistič odpadových rúr. Čím viac odpúšťame, tým čistejšie je naše telo, tým priechodnejšie je a energia v ňom môže kolovať.

Každá choroba je spôsobená neprijatím. Buď seba, druhých alebo situácie. Keď sa niečomu bránime, vytvárame odpor. Odpor je synonymom pre neprijatie. Prijať seba aj druhých takých akí sme neznamená, že s nimi máme súhlasiť, ak to tak necítime. Znamená to, že máme pripustiť, že pre nich je ich pravda taká, akú nám ju ukazujú. Znamená to, že si máme uvedomiť, že hoci my to vidíme inak, druhý človek má svoj názor a ten by sme mali rešpektovať. A ak ho prijmeme takého aký je, môže nás jeho názor obohatiť, pretože sa budeme môcť na svet pozrieť jeho očami, pochopiť tak, prečo cíti to čo cíti, prečo koná tak ako koná a nebudeme si nič brať osobne. Druhý nám odrážajú svoje vnútro. To, čo nám oznamujú, je ich pohľad na svet. S nami to nemá nič spoločné. To, čo vidíme my, to čo sa nám odráža a ako vnímame slová druhého je odraz nášho vnútra. Je to náš uhol pohľadu, náš spôsob, akým sa pozeráme na svet a ako ho vnímame.

Dochádza ku mnohým zbytočným nedorozumeniam a to práve z dôvodu, že si ľudia myslia, že pravda je len jedna, snažia sa presvedčiť druhých o tej svojej a rozhovor sa potom mení na boj ega proti egu druhého. Z každého boja potom vychádza víťaz a porazený. Víťaz je ten, ktorý zostal s energiou druhého, porazený sa cíti zle, pretože chtiac nechtiac odovzdal svoju energiu druhému. Nebol pochopený, vypočutý a jeho pravda nebola prijatá.

Ešte jednu informáciu by som vám chcela pripomenúť, mnohí ju už vnímate. Je to sila slova. Aj slovo má na nás veľkú moc. Používate nejakú frázu, napríklad „mám toho plné zuby“, „lezie mi na nervy“, „ja sa z toho zbláznim“? Ako často automaticky povieme niečo, čo si ani neuvedomujeme? Aj takéto vyjadrenia majú svoju váhu.

Začnite si všímať čo komu hovoríte a čo vám hovoria druhí, bez toho aby ste si to brali osobne. Vnímajte ako na vás slová pôsobia. Ako prebiehajú vaše konverzácie? Dráždia vás slová druhého? Prečo? Akú strunku vo vás rozbrnkávajú? To, čo jeden povie nemusí byť to, čo druhý pochopí.

Žiť vedome znamená kontrolovať to, čo povieme, to čo urobíme a čo prijmeme. Nemusíme kontrolovať úplne každú myšlienku, stačí sa naučiť  žiť prítomným okamihom. Venovať sa tej činnosti, ktorú robíme. Poznáte ten pocit, keď vyjdete z domu a neviete, či ste zamkli? Alebo vypli žehličku? To by sa vám nestalo, ak by ste žili v prítomnosti. Sme zvyknutí robiť jednu činnosť a pritom myslieť na niečo iné. Fyzicky sme tu, ale naše myšlienky sú buď v minulosti alebo v budúcnosti. Pijeme vodu, ale ani nevieme, že sme pili, jeme jedlo a ani sa nepamätáme ako chutilo, sedíme v práci a každých 5 minút sa pozeráme, koľko je hodín, celú nedeľu myslíme na to, že zajtra (v pondelok) zase musíme do tej práce ísť ….

Spoznávate sa v niečom? Tak to zmeňte 🙂

heureka